Kontakt: zittacat@yahoo.co.uk

 Recenzie

Farebné texty sú preklady z pôvodných jazykov.

2008 2007 2006 2000–2005 Deväťdesiate roky Osemdesiate roky

Recenzie a reakcie, ktoré na stránku pribudli za posledných 30 dní!!!

S radosťou Vám oznamujem, že Vaša skladba mala veľký úspech! Všetci interpreti a publikum boli ohromení.

(Valentin Uryupin, dirigent, v osobnom e-maili, 23. január 2012, o Concerte grosse)

Názov Querela pacis = Žalospev mieru poukazuje na to, že „od ukončenia druhej svetovej vojny azda neuplynul na našej zemeguli ani deň bez tohto vznešeného zabíjania.“ (booklet) Godárovo úsilie oslobodiť ľudstvo od tejto krvavej ilúzie, ktoré nám podáva v šate barokovej hudby, je autentické a ak budete skladbu pozorne počúvať, je neuveriteľne dojímavá, ako nesebecká modlitba, ako šíp namierený k Bohu, ktorý je takmer fyzicky prítomný.

(Alapastel, last.fm, 12. januára 2012, o Querela pacis)

Nádherné! Vďaka, Vladimír Godár

(IskalkaQuest2010, YouTube, január 2012, o Stabat Mater)

Úžasná nahrávka.

(Nuadha79, YouTube, december 2011, o Stabat Mater)

Cílem je hovořit o nahrávce, která je více než dobrá. [...] Zde se samozřejmě nabízí srovnání například s Válečným requiem Benjamina Brittena (podobnost je i v použití latinských a anglických textů), ovšem hudebně jde zcela o jiný jazyk. Skladba je dle mého soudu nejsilnější v místech, kde pracuje autor s materiálem modálního typu (upomínajícím místy na vedení hlasů v kompozicích Arvo Pärta), to jest v úvodním Preludiu a finálním Postludiu. Jistá zvláštní statičnost a archaičnost (pramenící z použitého materiálu) v kontrastu s vynikající tektonickou výstavbou vytváří zajímavou novou kvalitu a dokáže udržet pozornost i na poměrně dlouhé ploše. Méně kladně bych hodnotil části, které použitým harmonickým jazykem a rytmikou odkazují k banálnějšímu typu populární hudby (například část druhá – Recitativo) nebo k hudbě starší (například „wagnerovský“ závěr části třetí – Obsidium Urbis a též často se vyskytující barokní dikce). Po stránce interpretační a zvukové nelze nahrávce vytknout téměř nic [...] Solamente naturali hrají historicky poučeně, precizně a hlavně fantasticky dynamicky bohatým zvukem, který je i ve fortissimu stále hladký a vytříbený. Absolutorium si zaslouží sólisté, sbor i dirigent a v neposlední řade samozřejmě režiséři nahrávky. Vynikající zvuk a vynikající prezentace. Pro současnou hudbu jen dobře.

(Michal Nejtek, Harmonie, 2011/11, o Querela Pacis)

Keď teda Godár-hudobník spojil svoju hudobnú oslavu mieru so slovnou obžalobou vojny Godára-historika, bolo to zrejme nadmieru aktuálne gesto Godára-humanistu, nech už to znie akokoľvek pateticky. Godárova angažovaná hudba našťastie krutá nie je. Je vznešená. Nie je však vznešená iba vďaka stvárnenému mimohudobnému námetu. Je vznešená elegicky. Ako umelecká odpoveď na znepokojujúci fenomén vojny dištancuje ho prostredníctvom univerzálne platnej formy, ktorá spája aktuálne hudobné vyjadrenie s historickým vedomím. U Godára je ťažké obidva aspekty oddeliť o to viac, že aj ako súčasný skladateľ pristupuje k hudbe z pozície historika. Aj tentoraz vedie dialóg nielen so spoločenským, ale aj s hudobným kontextom Erazmovej doby. Historické slovo a historizujúci tón znejú unisono od úvodného Prelúdia – Mantry až po záverečné Postlúdium – Mantru, v ktorých Godár zhudobnil fragmenty z Erazmovho spisu Žalospev mieru. Slovo sa odmlčí len vo dvoch inštrumentálnych častiach – A Gran Battaglia pre husle a orchester a Smutná pavana do tejto šialenej doby pre orchester. Obidve sú nádherné ukážky hudobnej mimézis poučenej filozoficko-estetickou lektúrou vzdelaného historika a motivovanej reprezentačnou ambíciou ctižiadostivého skladateľa. Godár sa v nich prejavil ako kompozične zdatný neoklasicista s vycibrenou recyklačnou estetikou a la Stravinskij. [...]

Najsilnejšími momentmi nového Godárovho opusu sú podľa mna jeho piata, deviata a desiata cast. Lament pre jednotu námetu a kompozičného riešenia, Pavana pre číru hudobnú krásu a v Postlúdiu sa asi najvýraznejšie prejavili autorov poetický rukopis a jeho povestný cit pre dramatický a afektívny pátos.

(Jozef Cseres, Hudobný život 2011/10, o Querela pacis)

Neobyčajná hudba

Vďaka za kanál ARTE, ktorý mi umožnil spoznať tento film a skladateľa hudby takej úžasnej čistoty, až mi vháňa slzy do očí.

(jacquesalexraymond, YouTube, september 2011, o Ecce puer)

Aj oratórium Querela pacis bolo pre mňa nové. Toto CD podobne vyhovuje môjmu vkusu. Obvykle som voči modernej vážnej hudbe veľmi zdržanlivý, ale toto dielo spája pestrú harmóniu s rytmom a zvukomaľbou a je veľmi zaujímavé. Na rozdiel od mnohých moderných skladieb pôsobí na mňa aj emocionálne, čo je pre mňa pri hudbe veľmi dôležité.

(viedenský klavirista, http://www.vinylworld.sk/?p=902, jún 2011, o Querela Pacis)

Ďakujem za krásne CD Querela pacis. (...) Pokladám ho za veľmi silné dielo, dojalo ma rovnako ako Faurého Requiem a Góreckého Symfónia č. 3 Op. 36. Teším sa na to, ako si ho budem v budúcnosti často púšťať.

Design, zalomenie a formát bookletu sú na rovnako vysokej úrovni, veľmi zaujímavé a informatívne. Blahoželám všetkým, ktorí sa zúčastnili na tvorbe tohto veľkého umeleckého diela. Som poctený, že som mohol aj ja prispieť malým dielom: svojou dioramou Muž v blate.

(Peter Corlett, OAM, v osobnej korešpondencii, 2. júna, 2011, o Querela pacis)

... mám silný pocit, že celé dielo Vladimíra Godára prežije jeho generáciu. Osobne si myslím, že skladateľa takéhoto formátu sme na Slovensku ešte nemali.

(Ivan Karas, vinylworld (http://www.vinylworld.sk/?p=902), 10. mája 2011, o Querela pacis)

Môžem potvrdiť, že je to fakt nádherné a silné.

(Vlado B, vinylworld (http://www.vinylworld.sk/?p=902), 1. mája 2011, o Querela pacis)

Nádherné, působivé!

(Galipolly1, YouTube, máj 2011, o Magnificate)

Myslím, že veľmi vydarená vecička. Odporúčam vypočuť tiež staršie veci.

(petere, vinylworld (http://www.vinylworld.sk/?p=902), 28. apríla 2011, o Querela pacis)

Kto to ešte nepočul, utekajte tam kde počuť môzete. Toto dielo prežije Godárovu generáciu. Spomeňte si o 20 rokov.

(igi, vinylworld (http://www.vinylworld.sk/?p=902), 28. apríla 2011, o Querela pacis)

Mimoriadne srdcervúco pôsobila skladba Vladimíra Godára Majkomašmalon, v ktorej Bittová spievala o mihajúcich sa sviečkach a lejúcom sa daždi, jej hlas sa žalostne vznášal nad nežne sa pohojdávajúcim sprievodom.

(Zachary Lewis, The Plain Dealer, 21. februára 2011, o Majkomašmalon)

Som namäkko.

(PanditNavah, YouTube, február 2011, o Ecce puer)

Nádhera!...

(oubapo, YouTube, február 2011, o Ecce puer)

Tá hudba vám láme srdce.

(neapplepi, YouTube, február 2011, o Ecce puer)

To CD mám. Je mimo času a priestoru!

(kenchouji, YouTube, február 2011, o Ecce puer)

Záhadné. Nádherné. Som rád, že som to našiel.

(Ellie49, YouTube, február 2011, o Magnificate)

Ú-Ž-A-S-N-É.

(PanditNavah, YouTube, február 2011, o Magnificate)

nádherný zbor, ohavný orchester... niekedy sa zdá náš svet krásnym... ale nikdy nebude, určite nie. Vlastne je ohavným! ako v skladbe. Jeho hudba neklame!

(PanditNavah, YouTube, február 2011, o Magnificate)

Krásne

(IskalkaQuest2010, YouTube, február 2011, o Magnificate)

Nuž, hej, páči sa mi zbor, ale sláčikové nástroje ma veľmi nenadchli, škoda, že neharmonizujú so zborom.

(ledylanclair, YouTube, február 2011, o Magnificate)

Túto melódiu si smelo môžete nastaviť na „repeat“ – už dávno som niečo také krásne nepočul. Folková speváčka Iva Bittová z Československa je preslávená nielen svojím magickým hlasom a husľami, ktoré ho dopĺňajú, ale aj experimentmi s rôznymi štýlmi a veľkou hudobnou slobodou. Tak je to i v tomto jedinečnom projekte so slovenským skladateľom Vladimírom Godárom. Aj keď taká veľkolepá melódia je tam iba jedna, nie som prekvapený, že znie na začiatku aj na konci albumu. Očividne nielen mňa fascinujú pomalé a smutné ľudové piesne.

(busidoremikle, http://klangencircle.blogspot.com/2011/01/iva-bittova-vladimir-godar-mater-2007.html, 14. januára 2011, o Majkomašmalon)

[...na koncerte] bolo prítomných asi 3 500 ľudí [...]

Predviedli sme Magnificat. Keď som po prvýkrát počul túto skladbu (na CD Mater, ktoré som si kúpil po prečítaní recenzie v časopise Gramophone), zamiloval som si ju a chcel som ju hrať na koncerte. [...] Trochu som sa aj bál, čo si budú [poslucháči] o tejto skladbe myslieť. Dal som ju na program nášho vianočného koncertu, pričom som neočakával veľmi nadšené reakcie. Mnohým spevákom v zbore sa však ihneď veľmi zapáčila. Aj sólistke Aline Ilchukovej sa veľmi páčilo, ako je napísaná. Reakcia poslucháčov ma prekvapila. Rozprával som sa s mnohými ľuďmi a pýtal som sa ich, čo si myslia, a niektorí aj povedali, že časť publika tomu vôbec nerozumela. Ale väčšina ľudí povedala, že sa im skladba naozaj páčila a pre niektorých to dokonca bola najlepšia skladba z celého programu. Páčil sa im hlavne plný zvuk zboru a spôsob, akým sa buduje crescendo v zborovom úseku Magnificat.

[...] Hovoril som aj s niektorými hudobníkmi a mnohým sa skutočne páčili tie „čudné“ úseky sláčikových nástrojov a pokladajú ich za veľmi dramatické.

(Pavel Kravchuk, šéfdirigent Slavic Chorale, Sacramento, USA, v osobnom e-maili, 7. januára 2011, o Magnificate)

Keď sa ku mne prikradol ten vokál, pomyslel som si, Górecki? Ale očividne to nebola Dawn Upshawová. A potom som zachytil orchestrálny sprievod. Veľmi krásna skladba. Ďakujem

(Richard Mitnick, poslucháč stanice WQXR, 6. január 2011, NYC USA, o Stabat Mater)

Poslednú nádej som vkladal do jedného z najlepších skladateľov, akí sa na Slovensku narodili. Vlado Godár ma ešte nikdy nesklamal. Logicky som sa na jeho Dariačangin sad, mýtus pre violu,violončelo a orchester z roku 1987 tešil najviac (...) Godárova kompozícia však bola naštastie úchvatná a doslova hýrila nápadmi. Obaja sólisti, violista Milan Radič a rakúsky violončelista Florian Simma, predviedli úžasný výkon. V hudbe som cítil bytostnú podstatu vážnej hudby, niečo z tradície 18. a 19. storočia, melodické cítenie, dôraz na zapamätateľnosť a odmietanie experimentov za každú cenu. Samozrejme, nechýbali slabé chvíľky či nudnejšie pasáže, no to všetko sa dalo s vidinou „svetlejších zajtrajškov“ pretrpieť. Pozitívne momenty v skladbe jednoznačne prevážili.

(Marek Danko, http://www.musicone.sk/kratka-bilancia-festivalu-ars-nova-cassoviae-2010/, 13. december 2010, o Dariačangin sad)

Nedávno som objavil jedného skladateľa zo Slovenska menom Vladimír Godár. Jeho hudba vyšla na CD ECM (kde inde?). Aj keď vám jeho hudba môže niekedy pripomínať hudbu Pärta alebo Góreckého, má odlišný zvuk a jeho výraz je jedinečný. Mimoriadne pozoruhodná je jeho slovenská Stabat Mater -- Stálá Matka -- ktorá využíva ohromujúci, skľučujúci alt Ivy Bittovej.

(Ingram Marshall, 11. november 2010, http://ingrammarshall.blogspot.com/, o „Mater“)

Je nádherná, jako vlastně cokoli, čeho se dotkl Vladimír Godár nebo Iva Bittová. Hraju ji v klubech i rádiu od chvíle, kdy vznikla. Mimochodem. Godár také umí o hudbě psát jako málokdo, s filozofickým nadhledem. Je to velká osobnost.

(Jiří Černý, http://www.jiri-cerny.wbs.cz/Navstevni-kniha.html, 14. október 2010, o „Mater“)

...Vladimír Godár – Mater. Bral som to tak, že súčasný autor nemôže napísať počúvateľnú „klasickú“ muziku. Musím ale uznať, že môže (možno je to tým, že to typická, čistá klasika nie je). Ale páči sa mi to veľmi.

(Fero, http://www.jiri-cerny.wbs.cz/Navstevni-kniha.html, 13. október 2010, o „Mater“)

Tieto akordy Vladimíra Godára takmer okamžite zasiahli moje srdce a dušu, prekonali všetky zábrany, pohladili pocity „neuveriteľnej straty“. Táto ohromujúca hudba už od prvých tónov ochromila moje svaly a kosti, prinútila ma zastaviť sa, zabránila mi pokračovať a pustiť k sebe starých priateľov. Prečo je hudba taká mocná? Aby odomkla, čo je vo mne? Ground.

(Jack P. Kruf, http://jackkruf.wordpress.com/2010/06/26/ground/, 26. jún 2010, o Grounde z Concerta Grossa (z CD Matangi Quartet))

Po prvýkrát, keď som počúval túto hudbu, tak ma zmiatla, že som nedával vonku pozor a zrazilo ma auto... Vďaka, že ste sem dali toto dojímavé dielo.

(BartManNL, www.youtube.com, marec 2010, o Ecce Puer)

Táto hudba nepotrebuje vizuálne pomôcky... Hral som túto skladbu dosť hlasno v našom kostole, a ľudia ostali v 3. minúte 50. sekunde dosť šokovaní.

(BartManNL, www.youtube.com, marec 2010, o Magnificate)

Mater, ako naznačuje samotný názov, je evokáciou materinského ducha. Vladimír Godár ju predkladá s pôvabom, láskou a veľkou krásou. Využíva ženský hlas spolu s husľami a violou na magickú meditáciu, ktorú v tomto prípade brilantne prednáša speváčka a huslistka Iva Bittová.

(David Vogt, The Music Room of Gleanr, 30. januára 2010, o „Mater“)

Bože, bolo ťažké násť to! Počul som túto hudbu, keď som pozeral skvelý český film Venkovský učitel. Hudba v tejto scéne je jednoducho úžasná, vyjadruje pocity hlavných postáv na pokraji zmeny.

(BioWolff, www.youtube.com, január 2010, o Ecce Puer)

Natrafil som na to, keď som pozeral český film Venkovský učitel. Hudba (slovenského skladateľa) Vladimíra Godára znie počas niekoľkých kľúčových momentov filmu (ktoré účinne podporuje) a jednoznačne zanecháva na divákovi/poslucháčovi dlhotrvajúci dojem. Určite ho nechala na mne, pretože som musel zistiť, kto skomponoval hudbu, ktorá vo filme znie a či sa dá niekde kúpiť. Vo filme je použitá hudba z albumu Mater, vydaného ECM, na ktorom spieva česká folková bohyňa Iva Bittová Godárove jednoduché, ale krásne a evokatívne melódie (s vhodným, ale tým najdiskrétnejším inštrumentálnym sprievodom).

(7th Seal, www.fiveeightforums.com, 12. december, 2009, o Ecce Puer)

Rozhodne očarujúca nahrávka [...] Niektoré prvky pripomínajú „svätý minimalizmus“ Arvo Pärta a Henryka Góreckého, ako aj prvky slovanskej ľudovej hudby (sólistka Iva Bittová nie je speváčka vážnej/opernej hudby, ale skôr sa blíži k talentovanej ľudovej speváčke). Hudba je meditatívna, s temnou východoeurópskou citlivosťou ... a v podtóne počuť názvuky stredovekej modálnej hudby alebo dokonca prvky hudby Stredného Východu. Od tohto skladateľa chcem počuť viac!

(Stlukestuild, http://www.brightcecilia.com/forum/showthread.php?t=486&page=111, 31. októbra 2009, o „Mater“)

Jednoducho nádherné.
Bol som rád, že to bola taká dlhá skladba, pretože som nechcel, aby sa skončila. Bol to úžasný začiatok rána v práci. Veľmi by ma potešilo viac podobných vokálnych skladieb ako je táto.
Ešte raz ďakujem.

(Jonathan, poslucháč rozhlasovej stanice WQXR, 20. októbra 2009, NYC USA, o Stabat Mater)

Mám Godárovo prvé CD Concerto Grosso a Partita, ktoré vyšlo roku 1989 a znovu 1995, disk s hudbou pre violončelo z roku 1999 a toto prekrásne CD Mater. Ak existujú aj iné, prijímam odporúčania (ďakujem za komentáre).

Sám skladateľ napísal text, v ktorom vyzdvihuje súvislosť skladieb, sústredených okolo ženy a cirkvi, chápanej ako budova i ako priestor. Tento album bol nahratý roku 2005 v jednom kostole na Slovensku.

Diela majú religióznu aj svetskú inšpiráciu, sú interpretované v rôznych jazykoch. Nebudem tu opakovať skvelý text, ale ponúkam skôr svoju vlastnú prezentáciu siedmich skladieb.

Majkomašmalon pre ženský hlas, violu a violončelo a Magnificat pre ženský hlas, zbor, sláčikový orchester a harfu prinášajú atmosféru pokoja a vážnosti.

Potom nasleduje podľa mňa klenot celého CD: nežná melódia uspávaniek v podaní violončela s veľkolepým hlasom dokonalej farby Ivy Bittovej.

Ecce Puer je založené na čarovnom rytme a využití bassa continua.

Stabat Mater rozvíja žalostný spev, ktorý trochu evokuje Góreckého, je veľmi bolestný, a to dokonca napriek tomu, že zmocnenie sa zvuku je trochu fádne.

Nadchádza absolútna zmena s Regina coeli s tanečným Aleluja. Inštrumentácia nás núti myslieť na arpeggiata Christiny Pluhar.

Posledná skladba Majkomašmalon zneje v diaľke, a tým postupne uzatvára CD.

Vydavateľ tohoto CD, značka ECM, pokračuje vo vyrábaní zázrakov.

(Sir Antoine Laurent, www.amazon.fr, 16. októbra 2009, o „Mater“)

Ano, ta písnička, je nádherná. Ne, na to ani slova nestačí, aby se popsala její krása.

(Káya, 13. septembra 2009, http://blog.dysmusax.cz/iva-bittova-vladimir-godar-mater/, o Ecce Puer)

Ta hudba nemá chybu...netuší někdo, kde je víc takové? Dík

(lucita1979, www.youtube.com, september 2009, o Ecce Puer)

Originálna a nezabudnuteľná hudba Vladimíra Godára dodáva filmu neobvyklú náladu a pôvab.

(www.ahashare.com, September 5, 2009, on The Country Teacher)

Ako by mohla nejaká recenzia vypovedať o hĺbkach tvojej duše... len sa započúvaj do tohto [СD] a zacítiš nepísanú pravdu ľudstva. Nič iné neohodnotí túto hudbu a tých, ktorí ju s takou starostlivosťou a úprimnosťou vytvarovali, ako počúvanie a ponorenie sa do zvuku.

(P. G. Lee – peterlee, recenzie zákazníkov, www.amazon.co.uk, 3. jún 2009, o „Mater“)

Kde ste objavili hudbu Vladimíra Godára, ktorú ste použili v najnovšom filme?

Pred dvoma rokmi som písal scenár, s ktorým som dosť bojoval, pretože téma nebola pre mňa jednoduchá. Blížili sa Vianoce, tak som zašiel do obchodu s cédečkami a hľadal darček pre ženu. Čítal som: Iva Bittová, Vlado Godár, Mater! Vravel som si, ježišmária, to je kombinácia! Poznal som Godára ako autora filmovej muziky k Návratu idiota a k Šulíkovým filmom. Nesmierne sa mi páčila jeho hudba k Záhrade, tak som tú nahrávku kúpil. Začal som ho počúvať – tá hudba ma uhranula! A uvedomil som si, že má veľmi úzku väzbu k téme, o ktorej premýšľam. Godár je podľa mňa geniálny autor a som rád, že nám dovolil svoju muziku použiť vo filme. Bez nej by Venkovský učitel nebol to, čo je.

(Bohdan Sláma, 4. októbra 2008, koktail.pravda.sk/kultura, o „Mater“)

Vladimír Godár je slovenský skladateľ, veľmi plodný, talentovaný a eklektický. Narodený roku 1956 je muzikológom a hudobným historikom, autorom filmovej aj vážnej hudby, zachovávajúcim tradičné formy, symfóniu s fúgou, kvinteto s Missou pastoralis (pozri zoznam jeho diel a diskografiu), do starých foriem umiestňuje obnovené čerstvé melódie. Kritizujúc pojem tvorivosti ako priľahký, definujúc umenie ako palimpsest, zapísal sa do živej tradície európskej hudby: starej hudby (Dufay, De Vitry, Machaut), modernej hudby alebo slovenského folklóru, ktorým sa neustále inšpiruje, plne preberajúc dedičstvo Bartóka alebo jeho súčasníkov Jána Levoslava Bellu či Jána Albrechta.

Mater je vlastne druh kantáty, ktorú Godár zostavil zo skladieb rôznorodej formy (od tria pre hlas, violu a violončelo až po orchester so zborom) a inšpirácie. Ako sám vraví, inšpiroval sa – pokiaľ ide o poradie – jednak liturgickým kresťanským cyklom Panny, ktorá dáva život (Magnificat, 2004), kolíše dieťa (Uspávanky, 2002), pochováva a žiali (Stabat mater, 2001) a potom sa teší zo zmŕtvychvstania svojho Syna (Regina coeli, 2003), ale aj novelou Bohumila Hrabala (1914–1996) o pominuteľnosti ľudského života v skladbe čerpajúcej zo židovského spevu (Majkomašmalon, 2005) a v ďalšej na poéziu Jamesa Joycea (Ecce puer, 1997). Vplyvy, ktoré sa dajú odhaliť, Monteverdi, a predovšetkým Arvo Pärt, sú pretavené do jednotného ohromujúceho a presvedčivo originálneho štýlu, ktorému dominuje čembalo a teorba. Spevnú stránku istí Iva Bittová, spolupracovníčka a inšpirátorka Vladimíra Godára, ktorá je často v intenzívnom dialógu s huslistom Milošom Valentom.

Celková atmosféra je moderná – nepretržite tonálna, z čoho začiatočníci v súčasnej hudbe nemajú strach –, ale uchvacuje harmonickou jednotou svetského a sakrálneho, prepojením jazykov (z jidiš do latinčiny, potom do slovenčiny a angličtiny). Človeka náhle uchopí tón hudby Mater, harmonický a mierne posunutý, ktorý nás núti sledovať jej svet, ktorý nie je iný ako ten náš, iba odlišne zafarbený. Hlas Ivy Bittovej je najprv mladistvý, v úvodnej radosti (Magnificat), neskôr vážny a melancholický, neustálou meditáciou prinášajúci nové a nové zimomriavky. Nádherné!

(Imelda, 12. septembra 2008, E-DEO, Chronique culturelle, http://e-deo.info/archives/3728, o „Mater“)

Mater Vladimíra Godára (ECM) je tá najkrajšia hudba, akú som v poslednom čase počul.

(Carl Olson, 30. júla 2008, Ignatius Insight Scoop, http://insightscoop.typepad.com/2004/music, o „Mater“)

Sympatické hudobné skúmanie starých prameňov

Je potešujúce vidieť, že sa súčasní skladatelia vracajú k písaniu hudby s témami a vynakladajú vedomé úsilie pri hľadaní krásy. Ak hudba 20. storočia odrážala politickú a kultúrnu dezintegráciu európskej spoločnosti a jej podriadenie sa nihilistickým silám fašizmu, nacizmu a komunizmu, tak toto dielo slovenského skladateľa môžeme chápať ako návrat k pokoju a kultúrnemu blahobytu, čo je pozivívny vývoj.

Skladateľ v texte bulletinu hovorí o hudobnej archeológii: vŕta sa v minulosti, aby prišiel s novými pohľadmi. Pokiaľ ide o väčšinu hudby na tomto CD, je úspešný. Sú na ňom chvíle veľkej krásy. Podľa mňa je prvá pieseň v jidiš mimoriadne očarujúca. Hlas sopranistky Ivy Bittovej je zriedkavo priezračný.

Cítim však aj istý nedostatok, určitú plytkosť, chýbajúci hlbší ponor. Alleluja znejú po chvíli tak trošku konvenčne, chýba im tá istá vrúcnosť a náboženské zúfalstvo, ktoré inšpirovali barokových hudobníkov, ktorých dielo sa tu imituje. Je to trochu prisladké a občas až hraničí s roztomilým. Sme turistami, ktorí navštívili starobylú katedrálu a Godár je naším sprievodcom. Ukazuje na rôzne prvky a my uvažujeme o tom, ako v nej prebiehali bohoslužby.

Napriek tomu sa oplatí vypočuť si toto CD a páčilo sa mi.

(Alan A. Elsner, Washington DC, recenzie zákazníkov, www.amazon.com, 28. júla 2008, o „Mater“)

Kto bol vychovaný ako katolík a páči sa mu hudba mimo hlavného prúdu ako gregoriánsky spev, toho tento album poteší. Azda najlepšou skladbou je Regina Coeli, ktorú energicky spieva Iva Bittová v latinčine. Jednoduchá melódia sa opakuje, no so zmenou harmónie, variáciami svojej hudobnej témy. Ku koncu Ivin hlas exploduje v Alleluja, ktoré človeku vyrazí dych. Niekoľko ďalších piesní je v slovenčine, sú pôsobivé a podmanivé.

(Paul R. Knoll, recenzie zákazníkov, www.amazon.com, 16. júla 2008, o „Mater“)

Krásne. Kontemplatívna pôvabná hudba. Vyjmúc husľové staccato v stope 2 (Magnificat) je to úžasný éterický zážitok.

(Shawn G. Welch, recenzie zákazníkov, www.amazon.com, 22. júna 2008, o „Mater“)

... nový film Bohdana Slámy „Venkovský učitel“. Film je to skvělý, i když trpí několika nelogičnostmi. Nicméně, co je na snímku naprosto úchvatné, je kamera a pak silná hudba skladatele Vladimíra Godára.

... našel jsem CD, ze kterého je hudba ve filmu použita... Hudba je to pomalu plynoucí, smutná, ale stále na hony vzdálená lacinému kýči. Obzvlášť skladba „Ecce Puer“ je snad jedna z nejlepších, co jsem kdy slyšel. Hudbu s duchovním nádechem prakticky neposlouchám, maximálně Paula Schwartze, nicméně tohle mě celkem dostalo.

Na chvilku se zastavte a nechte se obejmout naléhavými smyčci, jemným čembalem a vokály fenomenální Ivy Bittové. Není kam spěchat, váš funus vám neuteče ;).

(Dysmusaxův blog, 8. apríla 2008, o “Mater”)

Celkové hodnotenie: Pokorne hypnotická zmes tradície a avantgardy.

(Arsenio Orteza, Notable CDs, Worldmagazine, 5. apríla 2008, o “Mater”)

Neprekvapí, že táto nahrávka ECM je klenot, nádherne nahratý v kostole na Slovensku, zvukom vzdialene pripomínajúci „Feather on the Breath of God“ od „Gothic Voices“. Nahral ju však Zbor Bratislavského konzervatória a Solamente Naturali a celkový efekt je triezvy a graciózny.

Vo väčšine skladieb spieva Iva Bittová; jej hlas sa ideálne hodí k štýlu tejto hudby, ktorá – hoci napísaná v tomto storočí – znie autenticky starodávne.

Najvýznamnejšou skladbou albumu je 19-minútová Stálá Matka (Stabat mater) (2001) pre alt, violu a komorný orchester a znie veľkolepo.

(Finbar the looney „Charcots“, amazon.co.uk, 11. marec 2008, o „Mater“)

Ivin majestátny hlas a Vladimírove čarovné skladby v klasickom štýle dvadsiateho prvého storočia. Závratné a velebné vrcholy sa preplietajú s voľnejšími pasážami, a to všetko v predvedení vynikajúcich interpretov zo Solamente naturali a Zboru bratislavského Konzervatória.

Sedem úžasných tém je zabalených v luxusnom digipack-obale tohto CD, ktoré nemôže chýbať v zbierke žiadneho milovníka súčasnej vážnej hudby.

(Roberto Vales, Ultima Fronteria Radio, 3. januára 2008, o „Mater“)

Už ani neviem, koľko kópií tohto albumu som za posledných pár rokov rozdal priateľom. Slovák Vladimír Godár (narodený 1956) je jedným z tých súčasných skladateľov, ktorých hudba čerpá zo všetkých možných vplyvov, ale bez toho otupujúceho cynizmu niektorých veľkoobchodníckych trhom ovládaných volovín, ktoré sa považujú za „prístupnú“ hudbu. Má osobitý hudobný tón, vychádzajúci z ľudovej hudby a opiera sa najmä o mimoriadny hlas a osobnosť svojej múzy Ivy Bittovej, ktorá na tomto disku tak čarovne spieva. „Mater“ pozostáva zo šiestich častí a rôzne duchovné aj svetské zdroje zastrešuje hlavnou témou „ženy“. Bittovej hlas zosobňuje v tejto hudbe to ženské a je ohromujúco expresívny. „Mater“ pochádza z našej doby, ale patrí do všetkých dôb.

(James Jolly, ECM New Sounds Dozen, 2007?, e-music, http://www.emusic.com/lists/showlist.html?lid=35286972&cs=1 o „Mater“)

Začiatkom tohto roka vyšla kantáta slovenského skladateľa, ktorý je už dávno známy ako muzikológ a filmový skladateľ. Teraz predložil dielo hlboko zakotvené v tradícii duchovnej hudby, obnovujúce kantátovú formu s emocionálnou silou a prepájajúce katarzické a divadelné prvky barokovej cirkevnej hudby so súčasným hudobným jazykom...

Nenapísal katolícku omšu. Spája sakrálne a svetské spevy, latinské a slovenské texty, židovské a kresťanské prvky do nadkonfesionálneho tematického významu. Sotva tu počuť, že Godár bol pôvodne vzdelaný v 12-tónovej technike a seriálnej kompozičnej metóde.

„Archeológ“ spája gesto barokovej hudby so slovenskými uspávankami, jeho pôsobivý „Magnificat“ je holdom Monteverdiho „Mariánskym nešporom“, a zároveň pripomína Godárov vzor Arvo Pärta. Godár prekrýva tradičné intonácie – pomocou veľkého zboru a sláčikového orchestra – prenikavou uši rvúcou disonanciou, a tá zaznie práve od harfy. Tak je krása šokujúco ranená, ale nie úplne spochybnená. Naopak: za hlasným pazvukom vyniká ešte zreteľnejšie.

Teatrálne gesto? Trik autora filmovej hudby? Možno, ale proti tomu svedčia komorné úseky tejto sugestívne dojímavej hudby, predovšetkým spev Ivy Bittovej, ktorá je doma tak vo vážnej ako aj v ľudovej hudbe a ktorej hlas a intonácia napriek všetkému umelému v sebe nesie niečo autentické, čo ona sama nazýva „môj vlastný, celkom osobný folklór“.

Kantátu „Mater“ interpretuje slovenský barokový súbor „Solamente Naturali“, ktorého hudobníci hrajú v tradícii historickej interpretácie mäkko a priezračne. Godárovmu dielu želáme, aby sa rozšírilo medzi hudobníkmi a raz patrilo do programu – ako dnes Bach a Brahms, Arvo Pärt a Britten –, aby v pochmúrych a studených novembrových dňoch v príjemne vyhriatych kostoloch rozdávalo vrúcnosť a útechu.

(Hans Happel, CD-KRITIK.DE, 18. novembra 2007, o „Mater“)

Impozantný Godár

Aké nádherné vokálne CD. Hra a spev sú také krásne; netreba vynaložiť žiadne úsilie, aby ste milovali tento album.

(mjbulmer, zákaznícke recenzie, amazon.com, 4. novembra, 2007, o „Mater“)

Táto hudba je fantastická, a najmä pokiaľ ide o Pärta – nemám slov! Samozrejme, Pärt, Górecki a Tavener sú tí najslávnejší „svätí minimalisti“, no nezabúdajme, že sú aj iní: dobrými príkladmi sú Alan Hovhaness, Hans Otte, Sofia Gubajdulina a Vladimír Godár.

(Bob, reakcia na článok Holy Minimalism, uverejnený 29. augusta 2006 na <unknowing.wordpress.com>, 21. decembra 2007)

Godár je akoby Janáčkov nasledovník, skúmajúci súvislosti moravskej a slovenskej ľudovej hudby a tradície vážnej hudby spolu s podnetmi z ortodoxnej cirkevnej hudby. Nahrávka sa príhodne uskutočnila v malom kostole. Hudba prepája básne/diela o materstve a dospievaní z rôznych časových období. Je to striedma, často úchvatná zmes. Bittová interpretuje takmer všetko od ľudových piesní po avantgardné “hlukové” experimenty. A je to pozoruhodná interpretácia: dojímavá, často romantická s prvkami v rozsahu azda od Joan Baezovej či Marie Callasovej až k stredovekému chorálu.

(egoodstein, Fave '07 Classical Albums, 14. decembra 2007, na The Multi Music Board, jhar26.proboards49.com, o “Mater”)

Poslednou skladbou programu bol Talizman, nokturno pre husle, klavír a violončelo, takisto od súčasného skladateľa, Vladimíra Godára... Je známy svojím prínosom k filmovej hudbe v štýle spomienok z karpatských vrchov, uhorskej a tureckej ríše. V Talizmane sa rozohrala dokonalá harmónia medzi husľami a violončelom, ktorej tempo sa v niektorých chvíľach zastavilo. Na konci skladby sa tóny zjemnili, ale publikum priam vybuchlo nadšením...

(Francisco Valenzuela, Diario Provincia (Mexiko), 22. novembra 2007, o Talizmane)

Ďalší hudobný objav z Východnej Európy

Je to veľmi dojímavá zbierka drobnejších skladieb od skladateľa, ktorý doteraz vyvolal len málo pozornosti, na rozdiel od známejšieho Góreckého, Vasksa a Arvo Pärta. Godár zlučuje svoj veľmi prístupne moderný, no tonálny idióm s tradičnými formami, čerpajúc pritom z celej palety religióznych aj svetských textov. Celé CD vytvára uspokojujúci hodinový koncert, ktorý na začiatku a konci rámcuje úvodná skladba.

Vrcholom je poéma Ecce Puer na text Jamesa Joycea, rozjímajúca nad zrodením a smrťou v nezabudnuteľnom no veľmi jednoduchom strofickom zhudobnení. Majstrovstvo Ivy Bittovej je tu ohromujúce.

Treba zablahoželať ECM za ďalší objav z bohatstva Východnej Európy, a za to, že nám ukazuje, ako sa vážna hudba obrodzuje vďaka čerstvým prítokom, ktoré sa otvorili v priebehu posledných dvadsiatich rokov.

(zákazník, na QuickBuyer, 30. septembra 2007, o „Mater“)

Je to dílo vážné a zároveň uhrančivé. I když Iva zpívá disciplinovaně a zůstává věrná Godárovu pojetí, její hlas v sobě obsahuje tolik energie, mateřských a ženských pocitů, že přebíjí náročnost tohoto hudebního projektu. Není pravda, že deska Mater osloví jenom ctitele náročnější nebo klasické hudby. Hlas Ivy Bittové z ní utvořil nesmírně živou, důstojnou, magickou a emotivní záležitost.

(Vladimír Vlasák, Romano Voďi, 21. septembra 2007, o „Mater“)

... posledné od slovenského skladateľa Vladimíra Godára. Nájdi CD s názvom „Mater“ tu na amazon.com a vypočuj si jednu či dve skladby. Prekypuje jednoduchou krásou. Nechýba ani hĺbka. Naskakuje z toho husia koža.

(Som DJ vážnej hudby a trávim od štyroch do šiestich hodín denne počúvaním vážnej hudby a skúmaním najnovších nahrávok. Táto ma skutočne dostala.)

(Jennifer B. Foster, Classical Music Forum na Amazon.com, 8. septembra 2007, o „Mater“)

Vladimír Godár je slovenský skladateľ, ktorý opisuje svoju prácu ako „istý druh hudobnej archeológie“, pretože stavia na starších formách, ako cirkevná a tradičná hudba. Mater demonštruje jeho eklektický, avšak originálny prístup. Pozostáva zo siedmich častí, prvá a posledná sú jeho harmonizáciou piesne v jidiš. Medzi ne umiestnil Magnificat, cyklus uspávaniek, Ecce Puer na slová Jamesa Joycea, Stabat Mater v starej slovenčine a Reginu Coeli. Celok má duchovný, ak nie mystický vzhľad, ktorý preniká jeho štýlom. No nemýľte sa, úprimnosť jeho hudby naznačuje integritu skladateľa. Nevezie sa na módnom trende školy falošných „svätých minimalistov“. Jeho spolupracovníčkou – žiadne iné slovo adekvátne nevystihne jej príspevok – je Iva Bittová, speváčka, ktorej hlas so značným rozsahom od vysokého sopránu po surový naturálny spodný register podáva texty s vášnivým zaujatím. Aj zbor tu hrá kľúčovú úlohu a každý úsek Mater ťaží z Godárovej invenčnej inštrumentácie. Niekedy jednoduché basso continuo s nástrojom ako chitarrone, inokedy s celým komorným orchestrom. Zvukári obratne zvládli akustiku kostola, takže počujeme každý detail vo veľkom prevzdušnenom priestore. Ak máte radi Góreckého Symfóniu žalostných piesní, bude sa vám páčiť aj toto.

(Dan Davis, 2007 Golden Ear Music Awards, The Absolute Sound, august 2007, o „Mater“)

... Získal som CD nahrávku diela [Mater] a počúval som ju niekoľko týždňov.

... Nielenže Bittovej spev a Godárova hudba vydržali všetky tieto prehrávania, no s opakovaným počúvaním hudba nabrala väčšiu hĺbku a prenikavosť. Bittová, malý súbor sláčikových nástrojov a Zbor bratislavského konzervatória vedený Dušanom Billom pod taktovkou Marka Štryncla sú dojímaví v skladbách pred „Stabat Mater“, ich pokoj narúšajú iba expresionistické inštrumentálne bodnutia v „Magnificate“. V Godárovej skladbe „Ecce Puer“ na text básne Jamesa Joycea (Of the dark past/A child was born;/With joy and grief/My heart is torn) sa Bittová étericky vznáša medzi pasážami sláčikových nástrojov.

... Jej hlas je zdanlivo ľahký a artikulácia, ktorú Godár obdivuje, je vlastne úplne bez vibrata, no keď ho Bittová aplikuje v „Stabat Mater“, jej tóny rozkvitnú farbou, ktorá by potešila každú opernú sopranistku. Jej radostný výraz v „Regina Coeli“ s rytmickými posunmi „alleluia“ je neoceniteľný. Je skvelá v spoločných pasážach so sólovým huslistom Milošom Valentom.

Pre ľudí, ktorí sa zaujímajú hlavne o džez, sa všetko toto môže zdať tak trochu mimo. Môžem iba pripomenúť štandardný výrok Dukea Ellingtona, ktorý povedal: „Sú dva druhy hudby, dobrá hudba a tá druhá.“ Mater je dobrá a Bittová je návyková.

(Doug Ramsey, Artsjournalweblock, Rifftides, 11. júla 2007, o „Mater“)

Vladimír Godár je slovenský skladateľ narodený roku 1956, ktorého hudba sa podobá na hudbu Arvo Pärta a Henryka Góreckého. Ako oni, aj Godár vedome odmietol modernizmus v záujme harmonickej a melodickej jednoduchosti a jeho kompozičná paleta je podobne vymedzená. V lipnutí na konvenčnejšom západnom cite pre dramatizmus je zvuk jeho hudby často bližší Góreckého hudbe, no obsadenia, pre ktoré píše – v tomto prípade ide o sólistku, zbor a komorný súbor – sú podobnejšie Pärtovým, takže jeho hudba niekedy znie ako mix oboch. Jeho najpôsobivejšie skladby si však prerážajú svoju vlastnú cestu. Magnificat pre ženský hlas, zbor, sláčikový orchester a harfu je skutočne ohromujúce a nápadité dielo. Detailný opis by zničil zážitok prvého počúvania, postačí, keď povieme, že prezrádza nezávislosť a vizionársky charakter jeho hudobného myslenia. Jeho Regina coeli je módna a extravagantná paródia na renesančné konvencie a ukazuje zmysel pre humor, ktorý sa bežne u východoeurópskych minimalistických mystikov nevyskytuje. Godár vyzerá ako niekto, kto si stále hľadá svoju cestu; pozor naňho, ak si naďalej udrží ten tón, ktorý preráža z jeho najlepšej skladby.

Godár mal šťastie so speváčkou Ivou Bittovou; jej cituplný, trochu ľudovo zafarbený hlas nasycuje jeho hudbu čarom, ktoré si jej jednoduchosť vyžaduje, aby sa mohla plne prejaviť. Komorný orchester Solamente naturali a Zbor bratislavského konzervatória, vedený Dušanom Billom podávajú čisté a oddané predvedenie. Zvuk nahrávky ECM je nepoškvrnený.

(Stephen Eddins, All Music Guide, o „Mater“)

Bohatá zbierka skladieb pre hlas (sólový i zborový) a inštrumentálne zoskupenia… Ide tu o osobitú, možno významnú osobnosť a vítané prekvapenia.

(David Patrick Stearns, Philadelphia Inquirer, o „Mater“)

Hudba je veľmi dojímavá, emocionálne pôsobivá a svojou zemitou tonalitou vás môže s prirodzenou eleganciou ukolísať až ku koreňom. Záblesky melódie sa vynárajú ako známe sladké pachy, so sprievodnými rytmickými prostriedkami, ktoré sú také prirodzené, avšak znejú tak moderne, až zmätú naše bežné očakávania. Pretože my vieme, že tento typ hudby, naviazaný na štruktúry minulosti, by nemal byť schopný znášať niektoré súčasné anachronizmy, ktoré ho zaťažujú, no akosi ich znáša; pocit, ktorý Godár vytvára, je objavný, pocit zjavenia sa čohosi dávno strateného, hudby integrálne zviazanej s časom, ktorý sme jednoducho prehliadli. Avšak už samotná prezentácia popiera túto teóriu a hoci si uvedomujeme jej súčasný charakter, sme náchylní počúvať ju skôr s renesančnými či barokovými ušami, než s tými, ktoré boli vystavené Webernovi a Mahlerovi. Táto hudba vás vyzýva, dokonca si vyžaduje zamyslenie, ale aj tak plynie tak rýchlo, akoby ste čítali bestseller. Či chcete či nie, Godár vás vtiahne do svojho silne lyrického a hlboko dojímavého, znepokojivého a utešujúceho sveta. Taká má byť hudba – živelná sila, ktorá rezonuje v hĺbkach ľudkej psychiky.

(Steven Ritter, Audiophile Audition, o „Mater“)

Hudbu na tejto nahrávke ovplyvnili rôznorodé zdroje starej hudby, spolu s dávkou etnického korenia a pre ECM typického eurominimalizmu konca minulého storočia.

…hudba očividne patrí k tzv. škole „svätých minimalistov“ Góreckého, Tavenera a Pärta.

Tú prívetivú melódiu [Regina coeli] už z hlavy nikdy nedostanete.

Na záver – toto je neobvyklá položka v katalógu ECM, a dosť ma prenasledovala. Očarujúci produkt.

(Gimbel, American Record Guide, máj/jún 2007, o „Mater“)

Aj keď sú na Mater Vladimíra Godára ľudové piesne a texty, je to umelecké dielo. Poslucháč otvára dvere formy a zatvorí ich až po odoznení posledných tónov, ako po nedeľnej návšteve kostola. Ostáva spomienka na kúpeľ v jeho zvukoch, ktorý zanecháva stopy v pamäti duše, ktoré obliate novými zvukmi upadnú do zabudnutia.

(Jutta Riedel-Henck, 19.–23. máj 2007, o „Mater“)

Počul už niekto z vás o skladateľovi menom Vladimír Godár? Alebo počul niekto niekedy jeho CD/skladbu “Mater”?

Nedávno som si toto dielo/CD kúpil a milujem ho! Hudba znie, akoby sa stretlo 18. a 21. storočie. Ak sa vám páči Bach a Górecki, budete toto CD milovať, pretože znie ako kombinácia štýlov oboch týchto skladateľov. A zároveň sa to nepodobá na nič, čo som doteraz počul.

Na tomto CD je hlas (spieva po slovensky), husle, viola, čembalo, harfa, kontrabas a ľúbezne nebesky znejúci zbor slovenských hlasov. Patrí to k najlepšej novej hudbe, akú som za posledné roky počul.

...

Myslím si, že sa vám toto CD bude páčiť, najmä, ak máte radi Góreckého. Ako som už povedal, je príjemné počuť takúto novú hudbu. Obnoví to vašu vieru v “moderných skladateľov” a niektorých môže dokonca podnietiť aj k tomu, aby rozšírili svoje záujmy a začali skúmať novú modernú hudbu 21. storočia.

(Zákazník Talk Classical, www.talkclassical.com, 19. mája 2007, Cleveland, Ohio, USA, o “Mater”)

Godár rozoberá starodávne štruktúry a zlučuje prvky dedičstva hudobného folklóru a slovenskej liturgie. Jeho štýl, tak ako Bartókov a Ligetiho, je súčasťou dejín hudby. Mater je silné umelecké dielo, v ktorom sa stretáva jazyk renesančných majstrov a mysticizmus Pärta, Pendereckého a Tavenera.

(La Scena musicale, máj 2007, o „Mater“)

Je ťažké vyhnúť sa porovnaniu s Arvo Pärtom, no zdá sa mi to vhodné. Vlastne úplne správne. Je to skutočne krásna nahrávka a stojí za to ju vlastniť. (Viem, že to zo mňa robí staromódneho Američana, no taká je realita.)

(Brian, http://outwestarts.blogspot.com/, Recordings of the week, 13. 5. 2007, o „Mater“)

Tuším, že toto CD spôsobí ešte vo svete vážnej hudby rozruch. Nostalgické v rôznych podobách od Le Mystere des Voix Bulgares, Góreckého Tretej symfónie (Symfónia piesní žiaľu) a skladieb Giju Kančeliho a Arvo Pärta. Mater je syntézou starého a nového a hoci väčšinou prehovára ticho, myslím si, že na citlivých poslucháčov zapôsobí veľmi silno…

Godárove juxtapozície sú úžasné, no nikdy nie dráždivé. Napríklad Regina Coeli znie ako Monteverdi prefiltrovaný slovenskou ľudovou hudbou. Tu, ale aj inde na CD na poslucháča zapôsobí spev Ivy Bittovej, vokalistky, ktorá sa z momentu na moment mení z dievčatka na cigánsku speváčku alebo vyspelú klasickú umelkyňu. Myslím si, že ona a Björk by si mali čo povedať…

Dojímavé, no nie morbídne, podnecujúce k rozmýšľaniu, no nie arogantné, provokatívne, ale nie nepriateľské. Mater si zaslúži byť jedným z úspešných diskov roku 2007. Myslím si, že sa v nadchádzajúcom decembri ocitne v mnohých rebríčkoch „Best of the Year“. Určite bude na tom mojom!

(Steve Schwartz, 2007, Classical Net Review, o „Mater“)

Náznaky náboženského minimalizmu Arvo Pärta, a hneď za ním Góreckého a Monteverdiho, no rozhodne slovanský nádych robí túto hudbu jedinečnou… Melódie a inštrumentálne motívy sa opakujú a hudba je veľkolepá a nesmierne dojímavá. Česká speváčka Iva Bittová nie je ani operná diva, ani speváčka populárnych piesní, spieva ako “kultivovaná ľudová speváčka”. Jej hlas má intenzívne farby: vie byť hrejivý aj ostrý, pulzuje, no príležitostne je taký chladný a bez vibráta ako cigánsky rozprávkar. Môžeme opísať, čo sa tu hudobne deje – spôsob, akým sláčikové nástroje občas disonantne bodajú, ako sa predvádzajú dlhé melódie, ako zbor preberá iniciatívu – no dôležitejší je emocionálny účinok, a ten sa opísať nedá. Postačí, ak povieme, že Godár nikdy neskĺzne do sentimentu či falošného pátosu, no dotýka sa priamo ľudskej duše. Očarujúca a významná CD nahrávka.

(Robert Levine, Editorial Reviews, Amazon.com, o „Mater“)

Predurčený stať sa novým Góreckim...

Ak máte radi diela Arvo Pärta, Góreckého či Johna Tavenera, tak už ani nečítajte ďalej a jednoducho pridajte tento úžasný album do svojho nákupného vozíka. Počul som ho v rádiu a hlásateľ očividne predpokladal, že mnoho ľudí bude telefonovať, aby sa dozvedeli detaily o tomto albume, takže poskytol všetky informácie potrebné na jeho získanie. Okamžite som si objednal jeden exemplár. Speváčka možno nemá ten najúžasnejší hlas, skôr sa hodí na pop music alebo na spev ľudových piesní, no zanietenie v jej hlase vás ohromí. Každá stopa tohto albumu je meditatívna a očarujúca, pripomínajúca Góreckého Tretiu symfóniu. Nie je to však až také minimalistické. Jedna skladba pripomína barokovú hudbu. Keďže málo poznám Godárovu tvorbu, bol som príjemne prekvapený očarujúcim lyrizmom jeho hudby. Ak hľadáte modernú hudbu s atonálnou disonanciou, tak toto vám asi veľkú radosť neurobí. Nie je to vlastne ani crossover album. Jednoducho by som ho umiestnil do samostatnej kategórie. Myslím si, že neexistuje nič mu podobné. Prvý aspekt, ktorý vás zasiahne, je jednoduchosť hlasu Bittovej. Jej hlas má nezvyklú detskú farbu, trochu zastretú. V každej skladbe spieva s vrcholným oduševnením. Skladateľ a speváčka očividne spolupracovali. Toto je hudba, ktorá je vám okamžite prístupná a budete ju počúvať veľakrát. Na obale CD je citát Roba Cowana z BBC Radio 3: „Akoby sa Janáček, Górecki a Monteverdi dohodli na univerzálnom jazyku. Zázračné počúvanie.“ Vskutku zázračné a absolútne božské…

(zákaznícke recenzie: Amazon.com, 6. 5. 2007, o „Mater“)

Bohatá, nefalšovaná a povznášajúca hudba prináša významný nový hlas…

V dielach tejto nahrávky [Godár] používa slovník, ktorý nevyhnutne pripomína Góreckého a niekedy tiež Pärta a Tavenera, hoci emocionálna sila tejto hudby, spôsob, akým sa používa repetícia a využívanie istých zvukov a akordov, sa blížia oveľa viac poľskému skladateľovi, než dvom ďalším, a to veľmi nápadne v Stabat mater. Fanúšikovia týchto skladateľov sa určite potešia tomu, čo je tu nahraté. No hoci hudba ich môže pripomínať, ani na chvíľku neznie ako žiadny z nich: Godár má svoj vlastný spôsob výpovede, ktorý je preňho intímne prepojený s tým, čo nazýva „hudobná archeológia“, konkrétne slovenská kultúra, hudobná, literárna a religiózna. […]

Na niektorých miestach sú zámerné odkazy na barok, no je to práve ľudová monódia – archetypálna uspávanka matky –, ktorá vlastne drží všetok tento materiál pokope.

Godárovmu priehľadnému, no silnému štýlu v tomto do veľkej miery pomáha silne nefalšovaný hlas ohromujúcej Ivy Bittovej, no tiež precíznosť súboru Solamente naturali a Bratislavského zboru. Predpovedám tejto nahrávke veľkú budúcnosť.

(Ivan Moody, Gramophone, máj 2007, o „Mater“)

Vertikálna integrácia – miešanie štýlov a idiomov z minulosti do súčasného predvedenia – bola dlho stratégiou avantgardných džezových hudobníkov ako David Murray a Steven Bernstein. Slovenský skladateľ Vladimír Godár túto stratégiu používa vo svojom skvostnom originálnom diele pre ženský hlas, dobové nástroje a miešaný zbor. Nazýva to „hudobnou archeológiou“, v reakcii na ahistorický prístup klasickej avantgardy v hudbe.

Godár v snahe podať kresťanské poňatie cyklu ľudského života (narodenie, smrť a zmŕtvychvstanie) s rešpektom voči histórii, zostavil cyklus: tradičná ľudová pieseň v jidiš, Magnificat, slovenské uspávanky, katolícka modlitba z 12. storočia Regina coeli (Kráľovná nebies) a Ecce puer na slová Jamesa Joycea. Na nahrávke z kostola Sv. Juraja vo Svätom Jure na Slovensku oživila tieto úpravy strhujúca česká speváčka Iva Bittová, súbor Solamente naturali (so sólistom huslistom a violistom Milošom Valentom a dirigentom Markom Štrynclom) a Zbor bratislavského konzervatória pod vedením zbormajstra Dušana Billa. Obsadenie sa mení od tria pre hlas, violu a violončelo (stručné úvodné a uzatvárajúce verzie Maykomašmalon) až po hlas, zbor, sláčikový orchester a harfu (9 a polminútový Magnificat na slovenský preklad z Biblie z 18. storočia a intonácie, ktoré použili aj Monteverdi a Cabezon vo svojich verziách). Objaví sa aj kontrabas, chitarrone a čembalo. V priebehu siedmich skladieb nás Bittová – stelesnenie „Mater“ – prevedie všetkými pocitmi „ženy-matky, ktorá dáva život, vychováva, pochováva a žiali a velebí.“

Rýdzosť a hĺbka jej hlasu eliminujú potrebu afektu na dosiahnutie mocných emocionálnych efektov, ktoré Godár zdôrazňuje orchestráciou tu krehko minimalistickou, tam dramaticky orchestrálnou. Táto príležitostne vytrhujúca prechádzka po ľudských vášňach sa uskutočňuje vo vzdušnom zvukovom priestore, v ktorom sú všetky prvky v pevnom vzťahu, no mierne na pozadí zvukového javiska, akoby sme stáli vo dverách veľkej katedrály a všetko pred nami rezonovalo.

(Derk Richardson, Classical Music Reviews, The Absolute Sound, apríl/máj 2007, o „Mater“)

Taková hudba člověka nasytí a vyztuží jeho tělo. Záznam skladby se dlouhodobě „vypálí“ do útrob jako na nějaký biologický hard disk, jehož softwerem jsou emocionalita, souznění, vcítění. Jedinec si jej pak může v sobě zpětně přehrát, aby si uvědomil limity své existence a zároveň neohraničený prostor universa, který mu možná jednou bude k dispozici.

Godár svou sbírkou skladeb Mater tedy nehledá „téma dne“, zvuk doby, hudební progres, neslyšenou originalitu. Ale naléhavě se vyrovnává s věčností.

(Ivan Hartman, HN.IHNED.CZ, 30. 4. 2007, o „Mater“)

Co dýchalo z nahrávky, vroucnost, průzračnost, emotivní síla motivů a místy až dramatické a přitom takřka minimalistické instrumentace i evidentní vlastní vklad vokalistky, působilo v kostele sv. Anny magicky.

Souznění, odevzdanost obsahu a zásadní interpretační vklad, s nímž k Mater přistupuje Bittová…, se silným vnitřním vědomím hudební chronologie a s hlubokou ženskostí, kompozici umocňují do jedinečného účinku s mezními polohami od bolesti k roztančené radosti. Všichni zúčastnění, jakoby u vědomí podílení se na čemsi výjimečném, přispěli k tomu, že koncertní podoba Mater znamenala opravdovou událost.

(Ondřej Konrád, Lidové noviny, 30. 4. 2007, o „Mater“)

…pre Godára typicky citlivý prístup k hudobnej histórii. … hudba, ktorá nešokuje rýchlosťou a pompéznosťou, má však v sebe obrovskú silu a priam nebezpečnú krásu.

„A teď všechno ještě jednou,“ hovorí [Iva Bittová] pred posledným prídavkom. Myslela to, samozrejme, ako vtip. Keby to však myslela vážne, nikto z ľudí, ktorí vtedy už stáli natlačení pod pódiom, by sa nenahneval. To by však už bolo neznesiteľne veľa krásy na jeden večer.

(Juraj Kušnierik, .Týždeň 18, 2007, o „Mater“)

Zvláštna kantáta

Ako je známe, superlatívy podnecujú k tomu, aby bol taký radostné city vzbudzujúci a vynikajúci objekt podrobený kritickému pohľadu: Vydrží to, čo je tu sľúbené, naozaj takú skúšku?

Práve takéto myšlienky mohol svojím posledným vyhlásením ľahko vyvolať renomovaný časopis BBC Music Magazine. V recenzii albumu Mater, najnovšej nahrávky českej speváčky Ivy Bittovej sme si mohli prečítať: „Bittová vám zlomí srdce.”

Kto si však vypočul nové CD, ktoré vyšlo v novom cykle vydavateľstva ECM, Mater od slovenského skladateľa Vladimíra Godára, celkom osobitý mix baroka a východoeurópskeho folklóru, a nechal na seba pôsobiť prepojenie introvertnosti a intenzity – ten názor BBC Music Magazine pochopí. Avšak po včerajšom koncerte v berlínskom Kostole sv. Jána-Evanjelistu sa aj my musíme priadať k chvále anglického časopisu vážnej hudby.

Tak homogénne sa spája Bittovej hlas so zvukom komorného orchestra Solamente Naturali pod vedením Marka Štryncla, tak intímne pôsobí spoluhra medzi Bittovou a sólovým huslistom Milošom Valentom. Môžeme iba s napätím čakať, aké superlatívy budeme čítať v recenziách koncertu.

(4. apríla 2007, Klassik Akzente, http://www.klassikakzente.de/kantate_der_besonderen_art_122977.jsp, o „Mater“)

Nová či stará hudba? Pri dojímavej kantáte „Mater“ slovenského skladateľa Vladimíra Godára je problém kategórií vedľajší. […] Výsledkom je hlave aj žalúdku príjemná kantáta medzi hudobnými žánrami, majstrovsky predvedená Zborom bratislavského konzervatória a komorným súborom Solamente naturali. V centre stojí neobyčajný hlas Ivy Bittovej.

(Oliver Hochkeppel, Süddeutsche Zeitung Nr. 76, 31. marec 2007, o „Mater“)

Mater – exkluzívny koncert v Berlíne

3. apríla bude na exkluzívnom koncerte v Berlíne predvedené CD Mater, objavný album z ECM New Series. V malom ale peknom Kostole Sv. Jána-Evanjelistu v centrálnom Berlíne predstaví Iva Bitttová a komorný orchester Solamente naturali diela slovenského skladateľa Vladimíra Godára.

Tip zasvätenca a prísľub mimoriadneho zážitku, ako aj nadčasová a nadpozemská krása Godárovej hudby so svojimi názvukmi na ľudovú hudbu, jej prostota a prirodzenosť sa môžu ideálne spájať s menším priestorom kostola a jeho intímnou atmosférou.

(12. marca 2007, Klassik Akzente, http://www.klassikakzente.de, o „Mater“)

Vstúpiť do sveta „Mater“, Godárovho hodinového hĺbania na tému materstvo, znamená skôr vkročiť do živého kontinua hudobných dejín. Vťahujúc nás do labyrintu hudobných spomienok tento mimoriadny prehľad skladateľovho ostatného diela odkazuje na všetko od starobylých intonačných modelov ľudovej hudby a archetypálnych barokových textúr až k mátožnej spomienke na Monteverdiho madrigal a zarážajúcim disonanciám. Ak to azda naznačuje, že „Mater“ nie je nič viac než zbierka kultúrnej brikoláže, nie je to tak. V tomto diele pôsobí výrazný silný autorský hlas a celou zbierkou si preráža cestu bohatá životodarná sila. […]

V zhudobnení Magnificatu slovenského skladateľa pozorujeme merateľný vzrast hustoty a dynamiky, vrcholiaci v záverečnom úseku úplne veľkolepej nádhery.

[…] Tou najdôležitejšou skladbou […] v zbierke je Stálá matka („Stabat Mater“), ktorá ponúka vábivú paletu zvukov od tichej kontemplácie po vášnivé vzplanutie. […]

Bittová je strhujúca. Neviem si predstaviť žiadnu inú speváčku, ktorej hlas má taký ohromný emocionálny rozsah, v jednej chvíli hladkajúci, v nasledujúcej búrlivý a kvílivý.

(Peter Quinn, International Record Review, marec 2007, o „Mater“)

Akoby sa Janáček, Górecki and Monteverdi dohodli na univerzálnom jazyku. Zázračné počúvanie.

(Rob Cowan, BBC Radio 3, marec 2007, o „Mater“)

Je to veľmi zaujímavé dielo vážnej hudby, ktoré sa môže páčiť aj tým poslucháčom, čo práve nemávajú vlajkou vážnej hudby. Krásne melódie, krásny hlas, zväčša pokojné piesne plné atmosféry.

(Tobi, www.mucke-und-mehr.de, o „Mater“)

Godárove melódie nabité historizmom i folklorizmom, mysticky pôsobiaci alt Bittovej, hĺbka nástrojového súboru, ktorá vlezie pod kožu aj nereligióznym poslucháčom. Je to majstrovské dielo poučené tradíciou a zároveň moderné, ktoré, dúfajme, prinesie menám Godár a Bittová, dávno známym vo východnej Európe, vysoko zaslúženú pozornosť aj inde.

(www.global-mojo.com, o „Mater“)

Kantáta „Mater“ sa začína meditatívne, melancholicky a vznesie sa až k hymnickej vášni v „Regine coeli“. Pripomína nám návštevu starého kostola, kde cítime naraz odpočívať a znovu sa prebúdzať stáročia. Ku koncu CD „Mater“ hrozí, že sa stane trochu nudným pre časté tematické opakovania, no aj tak sa Godárovi podaril jeden z najneobyčajnejších a vypočutia hodných experimentov.

(Heidi Spirk, Kulturzeit, 27. februára 2007, o „Mater“)

Medzitým vznikol celý rad skladateľov, ktorí svojím návratom k starej ľudovej a cirkevnej hudbe uspokojujú očividne výraznú túžbu po kontemplatívnej duchovnosti. A to sa nemusí nevyhnutne diať na úkor umeleckej otvorenosti, ako nám po Arvovi Pärtovi a Johnovi Tavenerovi ukazuje teraz aj Vladimír Godár. Skladby tohto Slováka sa pohybujú v tradičných formách ako Stabat Mater a Magnificat o živote a utrpení Panny Márie. Iva Bittová, doteraz známa predovšetkým ako famózna interpretka Janáčkových piesní, spieva s vnútornosťou a silou, s ktorou tým najvynikajúcejším spôsobom premieňa Uspávanky na takmer ľudovú oslavu zmŕtvychvstania.

(ECM, WirtschaftsWoche, 17. februára 2007, o „Mater“)

Prečo by mali do vesmíru starej hudby vstupovať iba súčasní interpreti, a nie aj skladatelia? (…)

Na prvý pohľad vyzerajú jeho [Godárove] pre nás doteraz takmer neznáme diela, akoby pochádzali z pera starého barokového alebo renesančného majstra. Pri pozornejšom počúvaní si ale všimneme, ako sa rôzne hlasy minulosti stretajú v hudbe úplne iného druhu.

[Godár] hodil všetky avantgardné kompozičné techniky cez palubu a vyvinul si svoj vlastný „archeologický“ štýl. […]

Godárove skladby sú meditatívne náladové obrázky, ktoré pripomínajú zahĺbenie a slávnostnosť ticho zamrmlanej modlitby. […]

Veľmi, veľmi pekne to znie, keď Godár a Bittová vychutnávajú archaické pôsobenie starých slovenských uspávaniek. Azda až pripekne pre uši mnohých avantgardných skladateľov. Naopak ich hudbu Godár v booklete k CD obviňuje tak trochu bezohľadne ako zbytočnú hudobnú artistiku, a to už nie je od neho také pekné. Každý zvuk nesie v sebe celé svoje dejiny, znie Godárova obľúbená veta z Thomasa Manna, a to musí vlastne rovnako dobre platiť aj pre hudobnú avantgardu. Azda je aj Vladimír Godár posadnutý diablom, ktorému Thomas Mann nakoniec vložil do úst svoju vetu. Ale aby bola Godárova Regina coeli, ktorú spieva Iva Bittová spolu so Zborom bratislavského konzervatória, dielom diabla, na to je jednoducho príliš krásna. Napriek tomu nám ostáva dúfať, že medzi súčasnými skladateľmi sa vyskytujú ešte aj nejakí osamotení modernisti, aby hudobní archeológovia budúcich storočí mohli nájsť aj v našej epoche niečo osobité.

(Niels Kaiser, Mikdado Spezial, 17. február 2007, o „Mater“)

Barkarola sa väčšinou pohybuje medzi meditatívnym minimalizmom Pärta a ,ambientnou‘ hudbou, hoci sa v nej pravidelne vyskytujú hudobne aktívnejšie epizódy, ktoré by mohli pochádzať z ranších foriem impresionizmu. Celok prináša atmosféru hmlou zahalenej krásy, ktorá je absolútne očarujúca. Dies irae je dôkladným cvičením v 25-minútovej fantázii pre husle a klavír, ktorá znie zvláštne – niečo podobné by s tým istým materiálom mohol spraviť Ronald Stevenson. Suita z krátkych častí je príťažlivá, dá sa umiestniť niekde medzi neoklasicizmus a Bartóka, kým Variazioni facili je krehké a zdanlivo jednoduché dielo. Meditácia sa vracia k nálade Barkaroly podobnej Kančelimu odvodenému od Šostakoviča, pričom s ňou zdieľa melancholickú, nástojčivú a tiesnivú atmosféru.

(??? net, o CD Barcarolle)

Hudobná archeológia blízka Pärtovi a Góreckému, oslavná, grandiózne upokojujúca.

(USt, CD-Tipps, Rheinischer Merkur, 8. február, 2007, o „Mater“)

Godárova hudba je zároveň vážna aj žiarivá a je nabitá emóciami. Bude pre vás prameňom životnej skúsenosti, viery (alebo jej absencie), hlbokej či chvíľkovej radosti alebo zármutku.

(www.m-la-music.net/article.php3?id_article=2490, 4. 2. 2007, o „Mater“)

Konečne skladateľ, ktorý prehlasuje, že neverí v avantgardu! Bolo už načase, aby mal niekto guráž priznať to! (…)

„Mater“ je krásne dielo, ktoré navonok čerpá zo schém, ale zvnútra ťaží z histórie, hudba, ktorá uchvacuje dušu, skutočne celú dušu!

(http://italia.allaboutjazz.com/php/review_print.php?id=1311, o „Mater“)

Zlatým klincom začiatku nového roku 2007 sa stalo CD „Mater“ Vladimíra Godára.

Hudobný cyklus v slovenskom jazyku treba určite priradiť v zásade k vážnej hudbe, mohol by však zaujímať aj milovníkov rocku, ktorí majú odvahu siahnuť na okraj ponuky.

Zemitý hlas Ivy Bittovej, na míle vzdialený od hlasu koloratúrnej divy, rozvíja bolestné čaro.

Kto má na polici albumy od Dead Can Dance a Lisy Gerradovej, ten by sa mal s touto nahrávkou bezpodmienečne zoznámiť.

*****

(Udo Kaube, Erstes Highlight 2007, 2. 2. 2007, o „Mater“)

Skladateľ rozprúdil medzi speváčkou, zborom a hudobníkmi zázračnú energiu. Celkovo je toto CD mysticky a zádumčivo zvláštne krásne. Vladimír Godár je skladateľ, ktorého si západná Európa zatiaľ sotva všimla – a je to tiež určite jazykovo podmienené. Na „Mater“ nás dojme jeho hudobné spektrum a meno „Godár“ vytešeme do kameňa. Moderný a vzrušujúci, precítene osviežujúci, smutne zasnený, prekvapujúco súčasný a sálajúci (…)

Predsa však je „Mater“ klenotom a najpôvabnejším produktom tejto zimy.

(Lukas Vogelsang, ensuite – kulturmagazin, č. 49, január 07, o „Mater“)

Hrejivý, nežný, ale s prímesou expresie, taký je Bittovej hlas. A Godár? Veľmajster!

(http://ecmrecords.nl, o „Mater“)

Pretože Godárova hudba má emocionálnu hĺbku, ktorú človek inak iba zriedka nachádza – napríklad u jeho kolegov ako je Arvo Pärt.

(http://www.klassikakzente.de/stimme_klarheit_tiefe, o „Mater“)

Desať minút postačí a hudba vás dostane – a už si vás ponechá vo svojej moci. Je to očarujúce predstavenie, ktoré stavia Godára do jedného radu s veľkými mágmi religiózneho zvuku a zjednodušovateľmi ľubozvuku Arvo Pärtom alebo Johnom Tavenerom. Avšak na rozdiel od nich sa Godár grandiózne samozrejme pohybuje v dejinách hudby a nájdené úryvky zapracúva do svojho vlastného komponovania. Tak vzniká istý druh hudobnej „lingua franca“, ktorá si plným právom nárokuje byť duchovnou univerzálnou rečou. Sám Godár nazýva svoje komponovanie príhodne „hudobná archeológia“. Táto však smeruje do budúcnosti.

(Andreas Obst, Fono Forum, o „Mater“)

Krásne sa odvíja atmosféra večného pokojne očarujúceho mysticizmu. Najuchvacujúcejšia je v Magnificate s oslňujúcou vokálnou líniou vznášajúcou sa nad strašidelne vyzváňajúcim bourdonom hlbokých sláčikových nástrojov. Keďže ide o nahrávku ECM, zvuk je – ako obvykle – bezchybný, umožňujúci tak vyniknúť Godárovej úchvatnej inštrumentácii a prvotriednemu predvedeniu: Bittová vám v Stabat Mater zlomí srdce.

(Barry Witherden, BBC Music Magazine, február 2007, o „Mater“, nahrávka dostala päť hviezdičiek (z piatich) za zvuk i interpretáciu)

(…) Godárova tvorba je dielom – aby som použil slovo, ktoré som použil zriedka za vyše 30 rokov písania o hudbe – génia. Ako najhranejší album roku 2006 nemá konkurenciu.

(Ken Hunt, Jazzwise Magazine, dec 06/jan 07, o „Mater“)

Na tomto hlase je niečo hraničné, čo ma najprv prekvapilo, no dostal ma.

(Louise Fryer, The Cowan Collection, BBC Radio, 31. december, 2006, o Regine coeli)

Godár je nadaný skladateľ obdivuhodnej hudobnej inteligencie, ktorý hľadá inšpiráciu v hĺbkach slovenských, religióznych a hudobných dejín. Všetky skladby sú melancholické, niekedy až trúchlivé a siahajú od bolestnej krásy až k otupujúcej nude. Nie je to hudba pre každého, hoci znalci miestnej súčasnej hudby majú sviatok…

(Kuznik, The Prague Post, 13. 12. 2006, o „Mater“)

Kľúčom ku Godárovmu idiomu je zrejme jednoduchosť, ktorá pripomína elementárnu gestiku Arvo Pärta, ale tiež lapidárnu smútočnú a osamelú mystiku Giju Kančeliho pofŕkanú disonantnými prímesami. Zdanlivo nenútené, ale nepochybne mimoriadne premyslené zaobchádzanie so starodávnym (pred)tonálnym modelom vzbudzuje príležitostne dojem, že ide o hudbu „sviatočného skladateľa“. Naivita však patrí do istej miery k strategicky vyvolaným umeleckým prvkom tejto mučivej práce, ktorá vo všetkej svojej rozmanitosti nakoniec vytvára zdanie „prirodzenosti“, a zároveň prekypuje tajomným melancholickým výrazom.

(Hans-Klaus Jungheinrich, Godár-Kantate „Mater“. Ein Glücksfall, Frankfurter Rundschau, 11. 12. 2006, o „Mater“)

Jeho hudba, bohatá a vzrušujúca, plynúca v dlhom tichom chvení, prináša nadšenie, pohnutie a radosť. Prehovára priamo k srdcu, ako akési súkromné proroctvo, ktoré matky zverujú svojim deťom v bozku.

(??? net, 17. 11. 2006)

Tomuto dielu sa nedá uprieť veľká dávka mysticizmu. Duchovný rozmer, ktorý hraničí až s osudovosťou, je prítomný v každom okamihu (…) Kombinácia sláčikového orchestra, ženského vokálu, speváckeho zboru a starých nástrojov vytvára zvuk, ktorý má hĺbku a silu, Nedá sa priradiť k žiadnej dobe a má ambície stať sa nadčasovým.

(Gramofón Juraja Vitéza, 13. 11. 2006, o „Mater“)

Godárova muzika sa na nič nehrá, v žiadnom prípade sa nekĺže po povrchu, ale zasahuje veľmi hlboko – a to ma vždy zaujímalo.

(povedala Iva Bittová, interview Pavel Malovič, Týždeň 38/2006, 18. 9. 2006, o „Mater“)

I na malé ploše (…) se Godár jaksi vyjevil celý: jeho hudební řeč je křehká a průsvitná, chce vlastně jenom načrtnout body a roviny, podle nichž bychom si zbytek obrazu domysleli. Pokud je známo, Godár nikdy nenapsal popovou písničku. Přesto je jeho styl dobře sloučitelný se současným posluchačem: vytváří jednou smířené, jindy napjaté zvukové plochy, souvislosti vedou k ambientu, meditativní hudbě, minimalismu.

Být prostý je složité

Projekt Mater však představuje slovenského autora do důsledků – v duchovním rozměru. Svou opatrnou, pozornou jednoduchostí jako by to Godár zkoušel s hudbou od začátku, jako by zacouval před všechen romantický, moderní a postmoderní kompost. Pochopitelně se rychle namane jméno superúspěšného estonského autora Arva Pärta, s nímž Godár sdílí ducha starověrců – v hudbě i víře. U obou visí ve vzduchu křesťanství, ale i mysticismus. Pokoru vyvažuje u Pärta odvaha k radikálnímu zvuku. Tu už Godár nemá: spíše laskavost lidových slovenských řezeb, důvěru v opakovaný cyklus přehledných akordů.

(Pavel Klusák, Týden 37/2006, 11. 9. 2006, o „Mater“)

Hudba tu plynie pomaly, akoby s príznačnou pokorou a neopakovateľné čaro jej dodáva zvuk starých nástrojov v rukách špičkových hudobníkov. Miestami zabudnete na to, že vznikla v tomto storočí…

(Andrea Serečinová, Hudba III. Q, 2006, o „Mater“)

[Mater] Hýří kostelní atmosférou, civilním duchovnem a úsporností zároveň, málokdy se pak v nich překračuje hranice kýče. Není to hudba lehce stravitelná a nehodí se pro nesoustředěný poslech. Když ji však dáme čas a prostor, můžeme v ní objevit netušenou hloubku.

(Sebastian Kantor, 10. 07. 2006, http://www.musiczone.cz/recenze-1501/vladimir-godar-mater, o „Mater“)

Emotivní, něžné, uhrančivé, nadčasové…

(Karel Souček, http://www.golias.cz, o „Mater“)

„Mater“ je hutným exkurzem to mnoha pocitů, které vibrují až na pomezí potemnělých odstínů.

(Dan Hájek, http://musicserver.cz/clanek/15610/Vladimir-Godar-Mater/, o „Mater“)

Milý Vlado,

veľmi pekne ďakujem za „Mater“.

Keď som uvidel obal CD, moja prvá myšlienka bola: je aj hudba taká dobrá ako dizajn CD? A bol som veľmi šťastný po zistení, že autor hudby prešiel dlhú a ťažkú cestu, aby dospel k takémuto výsledku. Je to istý druh „zložitej jednoduchosti“, ktorú možno dosiahnuť iba po mnohých rokoch hlbokého hľadania. Mám z teba veľkú radosť a dúfam, že sa čoskoro uvidíme v Bratislave.

(Gija Kančeli vo svojom e-maili VG, 22. 6. 2006, o „Mater“)

Tradiční biblický text z Lukášova evangelia (…) zpracovali všichni velcí skladatelé duchovní hudby. Godár si na rozdíl od Bacha vystačí s minimalistickou zvukovou plochou, podbarvující oslavnou modlitbu, kterou v závěrečném nekonečném refrénu mohutně podpoří sbor bratislavské konzervatoře. Náhlé řezavé tahy smyčců narušují sborovou jednotu: přicházejí jako by z jiného století a z jiného světa. Jsou to záblesky boha, který radostně vstupuje do dění a podtrhává výjimečnost události zrození.

(Petr Fischer, Hospodářské noviny, 6. 6. 2006, o „Mater“: Magnificat)

Dotyky Godára a Bittové

Album Mater je rozprostřené mezi věky a jeho tématem je žena v roli matky.

Mír. Žal. Radost. Plynutí času. Naděje. Krása v nejčistší podobě. Samá velká slova tanou na mysli při poslechu Mater, alba skladatele Vladimíra Godára se zpěvačkou Ivou Bittovou. (…)

Umění působivosti s minimem prostředků ovládá Godár mistrovsky.

(Ondřej Konrád, Lidové noviny 25. mája 2006, o „Mater“)

Sugestivní, duchovní a zároveň křehké album Mater…

(Vladimír Vlasák, MF dnes, 12. 5. 2006, o „Mater“)

Jeho Sonáta na pamäť Viktora Šklovského je inštrumentálne nie pestré rekviem zväčša v tonálnom a utlmenom novo-duchovnom štýle, aký poznáme od jeho slávnejších predstaviteľov Silvestrova, Kančeliho, Pärta, Pendereckého a i. Ľahko by mohla skĺznuť do bezvýrazného derivátu hudby tu uvedených autorov, no s veľkou texturálnou pestrosťou a dobre využitými starými trikmi tvorby tónu bola pre mňa nakoniec vrcholom celého večera.

(http://ionarts.blogspot.com/2005/11/martin-makes-happy.html, o Sonáte na pamäť Viktora Šklovského)

Godárov úvodný Talizman (1979–1983) akoby v sebe niesol tóny občasného odcudzenia sa. Spojil husle a violončelo lyrickým tonálnym materiálom, zatiaľ čo klavír ide svojou cestou a v diaľke rozvíja textúru disonantných kvázi ivesovských akordov. No potom sa vzťahy medzi nástrojmi posúvajú: spolupracujú, opäť sa rozchádzajú, vstupujú do dialógov a nakoniec sa zapoja do stlmeného hľadania transcendentna.

(James Manheim, All Music Guide, o Talizmane)

…búrlivé Concerto Grosso: Presto e molto agitato Vladimíra Godára. Sotva sa dá veriť, že to všetko napísal jeden autor, pretože siaha nespútane od teroru štýlu Šostakoviča až po oslavný Bachov modus.

(Monte and Brown's „Day's Residue")

Neodbytne jednoduchá hudba, ktorú napísal Vladimír Godár, je ako život človeka: napätie sa strieda s uvoľnením, znejúcim ako detské cvičenie na husliach. Často náhle ustúpi, aby uvoľnila miesto prírodným zvukom. Hudba tvorí celistvú emóciu, ktorá poskytuje filmu integritu.

(Zuzana Gindl-Tatárová: Záhrada. In: 24 Frames. The Cinema of Central Europe. Peter Hames (ed.) Budapest 2004, s. 245–254. Wallflower Press, o hudbe k filmu Záhrada)

…mýtus hlboko nazerajúci do duše človeka, strhávajúci ho so sebou do bezbrehých, neohraničených hlbín vlastného podvedomia, opájajúc ho zvukovým fluidom a zaväzujúc ho na maximálnu koncentráciu.

(Alena Čierna, Hudobný život 11/2000, o Dariačanginom sade)

(...) „Day’s Residue” tanečného súboru Monteovej... Podnetom bola partitúra, v ktorej bachovské témy bublú, vybuchujú a kypia vo víriacej hudbe Vladimíra Godára.

(Jennifer Dunning, 18. mája 2000, The New York Times, o Concerte grosse)

Godár je kompozičný čarodejník. Vie pracovať s časom, s nápadom, vie odhadnúť, kedy má čo spraviť – nie ako remeselník, ale ako umelec. Celá hudobná minulosť je mu klávesnicou, na ktorej dokáže hrať a tvoriť podobne ako napríklad A. Schnittke (…) I Godár vykročil v jeho šľapajach.

(Igor Berger, Hudobný život 5/1999, o Déploration sur la mort de Witold Lutosławski)

V čom spočíva podmanivá sila Godárových kompozícií? Možno práve v schopnosti oživiť už dávno zabudnuté, objaviť nové súvislosti už poznaného, viesť neustály dialóg s tradíciou. Poslucháč má pritom pocit, že túto hudbu dôverne pozná, že je s ním geneticky spojená, a predsa odkrýva nové vzťahy, nové dimenzie. Vzniká akýsi pocit fascinácie zo znovuobjavovania už dávno zabudnutej minulosti prostredníctvom súčasného jazyka (sic!) výrazových prostriedkov hudby.

(Zuzana Martináková, Hudobný život 5/1999, o CD Music for Cello)

(…) Godár je velmi citlivý a vnímavý člověk, s neuvěřitelnou estetickou erudicí, který jde na hudbu skutečně zevnitř, a proto vlastně nemůže udělat chybu. Je to prostě renesanční osobnost. U něho existují jenom dvě možnosti: Buď se do toho vpraví a udělá to skvěle, a nebo se do toho nevpraví a neudělá to vůbec.

(Saša Gedeon na margo odovzdávania cien Českého leva 1999)

(...) Chcel by som vidieť zoznam zahraničných skladateľov, ktorých hudba je šokujúco živá. Spomínam si, že na filmovom festivale v Palm Springs som videl poltucta filmov a ohromila ma škála niektorých zahraničných skladateľov. Hudba Vladimíra Godára pre film Orbis Pictus ma zasiahla ako prekrásne bohatá, ako aj tajomne hravá. Jeho hudba pre Záhradu, ako aj pre český film z predchádzajúceho roku, bola ešte brilantnejšia. Niekde v tomto talentovom fonde je budúci Nino Rota.

(Kombiz Lavasany, 23. 10. 1998, Film Score Monthly, http://www.filmscoremonthly.com/articles/1998/23_Oct---Film_Score_Friday.asp)

Zároveň som však videl niekoľko brilantných filmov, všetky sprevádzané veľkou filmovou hudbou, až som zmieral túžbou rozhlásiť to medzi ľuďmi (...) Prvý a najlepší bol český film s názvom Orbis pictus (...) Mal jednu z najlepších filmových hudieb (Vladimír Godár), akú som už dlho nepočul. Hudba tak dobre dopĺňala film, až sa človeku zbiehali slinky pri prvom zvuku sláčikov a želal si, aby sa ten zážitok nikdy neskončil (...) V Hollywoode nájdete málo talentov, ktoré by sa vyrovnali intuícii tohto skladateľa.

(Kombiz Lavasany, 23. január 1998, Film Score, o Orbis pictus)

(...) svetová premiéra Barkaroly pre violončelo a orchester Vladimíra Godára so sólistom Julianom Lloyd Webberom. Barkarola má bohatú vynaliezavú inštrumentáciu a využíva štruktúru ABACADAE kóda. Hlavnou témou je krátky staccato motív sólového violončela, harfy a čembala. V úseku B kraľuje cituplná melódia, ktorá dala Lloyd Webberovi bohaté možnosti ukázať tón a expresívnu muzikálnosť. Sprievod bol striedmy, využívajúci iba nižšie registre sláčikových nástrojov a následné úseky na tejto báze vystavali štruktúrny a emocionálny vrchol v úseku D pred záverečným uvoľnením.

Nasledovala svetová premiéra kompozície Tears of the Angels Johna Tavenera. Ďalšia cituplná skladba s náročným sólovým husľovým partom pre Clio Gouldovú – trilkové motívy v tom najvyššom registri! Bolo to náročné a aj veľmi dobre zvládnuté dielo pre orchester, no kytica za večer patrí Godárovej Barkarole.

(Shirley Brown, Musical Opinion, august 1996, o Barkarole pre violončelo a orchester)

Barkarola Vladimíra Godára bola nemenej elegantná a nemenej jednoduchá vo svojom riešení problému ultra pomalej hudby sformovanej do zrozumiteľného modelu. Julian Lloyd Webber si objednal túto skladbu po tom, čo počul Godárovo oratórium Orbis sensualim pictus roku 1992. Jeho stredajšie predvedenie bolo ďalšou premiérou v Hellenic Centre a čerpalo zo všetkých kvalít jeho interpretácie: zmyselného legata a očarujúceho frázovania v najvyššom registri violončela. V podstate sa iba dva akordy nepredvídateľne obmieňali ako malé zaváhanie hlasu. Pärt vo svojom Cante in memoriam Benjamin Britten využíva iba jeden akord, no pre minimalistických klasikov aj jeden stačí.

(Nicholas Williams, The INDEPENDENT, piatok 28. 6. 1996, o Barkarole pre violončelo a orchester)

Konečný rozpad Sovietskeho zväzu roku 1991 a následné oslobodenie sa jeho bývalých satelitných štátov spôsobili nepochybné kalamity v strednej a východnej Európe, medzi nimi aj katastrofický návrat nebývalého nacionalizmu so všetkým tým následným krviprelievaním a chaosom. Je slabou útechou vedieť, že z toho chaosu sa vynorili aj bohaté tradície hudby, ktorá bola dovtedy perzekvovaná, no je to aspoň niečo pozitívne a nádejné. Nečakaný, pretože dovtedy neviditeľný – alebo skôr nemý – pre západných poslucháčov je objav hudby balkánskych štátov, Ruska, krajín Východného bloku, ktorý je dôvodom na optimizmus a oslavu v problematickej klíme vážnej hudby posledného obdobia. Svedčí o tom mimoriadny úspech autorov ako Henryk Górecki, Peteris Vasks, Arvo Pärt u kritiky i obecenstva, a stále silnejúci talent Kančeliho, Korndorfa, Silvestrova a hŕstky ďalších. Na tento zoznam môžeme dnes pripísať ďalšie meno, meno mladého slovenského autora Vladimíra Godára. 26. júna sa uskutočnila svetová premiéra jeho skladby Barkarola pre violončelo a orchester.

Violončelista Julian Lloyd Webber si objednal od Godára skladbu po tom, čo roku 1992 počul jeho oratórium Orbis Sensualium Pictus. Vznik nového diela vysvetľuje takto:

„Na koncertoch samozrejme počujem množstvo novej hudby, no táto masívna zborová kompozícia na mňa tak mimoriadne zapôsobila, že hoci je to hodinové dielo pre veľké obsadenie, nechcel som, aby sa skončila, taká bola krásna. Bol som presvedčený, že Vladimír by mi mohol napísať niečo dobré pre violončelo. Začali sme sa rozprávať a písali sme si a náhle – pretože pôvodne som čakal veľký koncert – mi poslal túto desaťminútovú Barkarolu, ktorá bola úplná a krásna. Jeho hudba je skutočne jedinečná, hoci v nej nájdeme rôzne vplyvy – čosi z folklóru a samozrejme sa zaujíma aj o Schnittkeho – no zdá sa, že vôbec nevychádza z nemeckej školy, akoby úplne vynechal Beethovena a Brahmsa. Ak je v nej nejaký viditeľný vplyv, pochádza skôr z Ruska, alebo z Ameriky.“

(Michael Quinn talks to Julian Lloyd Webber and Clio Gould. What's On in London, 12.–19. 6. 1996. Eastern Promises, o Barkarole pre violončelo a orchester)

Slovenskí interpreti Juraj Čižmarovič (husle) a Daniela Rusó (klavír) predstavili na jednom z komorných koncertov Gürzenich-orchestra, preložených nakrátko z Filharmónie do WDR, zarážajúco bezprostrednú a výrazovo silnú hudbu svojho krajana Vladimíra Godára. Jeho Sekvencia z roku 1987 rozoberá pohrebnú sekvenciu Dies irae, naťahuje gregoriánsku melódiu, temne ju pokladá, aby ju v extrémnych výškach roztrhla a v hre kontrastov úplne rozdrvila. Godár nestojí o lacnú auru večnosti. Jeho groteskný Tanec smrti alebo jeho nevinné pesničky z hracej skrinky pôsobia tak krikľavo ako strašidelné obrázky z posledného súdu. Godár venoval svoju Sekvenciu koncertmajstrovi Gürzenich-orchestra. Skladba si vyžaduje odovzdanú hru oboch inštrumentalistov.

(Stadt Anzeiger, 26. 1. 1993, o Sekvencii pre husle a klavír)

…Pravdepodobným vinníkom je jednoducho únava. Po Janáčkovi nasledovalo Godárovo Concerto grosso, ktoré určite vyčerpalo sláčikových hráčov už na skúške, súdiac podľa predvedenia.

Bola to americká premiéra diela, ktoré je nasýtené hustou textúrou. Uvádzajú ho striedavé úseky trilkov podobné rozzúreným včelám a akordických blokov bez vibrata. Jeho druhá časť si žiada arpeggia podobné tým, ktoré uvádzajú „Bitku na ľade“ z Prokofievovho Alexandra Nevského, no tu sa hrajú oveľa rýchlejšie a bez prestania aj vyše desať minút.

Až tretia časť poskytne pocit uvoľnenia, dokonca až smútku. V tejto starostlivo vybudovanej passacaglii na klesajúcej sedemtónovej molovej stupnici vysoké sláčikové nástroje hrajú v kánone, ktorý sa zhusťuje do mimoriadne patetického vrcholu, podobného Waltonovej ciaccone Falstaffova smrť v hudbe pre Olivierov film Henry V.

Celkovo však Godárov mladistvý koncert nie je pre široké masy. Ježia sa v ňom zvieravé harmónie a hustá textúra. Pokiaľ ide o použitie čembala, v porovnaní s iným dielom 20. storočia, s Koncertom pre 5 nástrojov Manuela de Fallu, nie je zaujímavé.

Vynikajúci čembalista Ray Cornils sa po väčšinu priebehu skladby flákal, zatiaľ čo sláčikové nástroje boli až nadmieru využité. (Niektorí hráči si museli cez prestávku tíšiť ruky pod horúcou vodou!)…

(koncert Portland Symphony Orchestra v Portlande 24. 1. 1993, Nick Humez, Portland Press Herald, 25. 1. 1993, o Concerte Grosse)

Poznám Vladimíra Godára a jeho hudbu už asi päť rokov a je to pre mňa mimoriadne potešujúce. Je to hudobník a mysliteľ zriedkavej inteligencie a integrity a podľa mňa má skutočne originálnu muzikalitu. Pomalý pohyb väčšiny jeho hudby a jeho vyhýbanie sa lacným trikom a senzáciám vôbec nie sú pre jeho generáciu typické, no môžu nájsť čoraz viac obdivovateľov, keď staré ortodoxie zmiznú a keď „klasická hudba“ rozšíri svoje parametre, i svoj trh.

(Andrew Parrott, 1993)

Vladimír Godár (…) sa už etabloval ako hlavný predstaviteľ svojej skladateľskej generácie. CD slovenského vydavateľstva Opus ukazuje, akou silnou a individuálnou hudobnou osobnosťou sa Godár stal: obe tieto diela využívajú neobvyklé obsadenie a obe sú nesmierne pútavé. Je ťažké zaradiť Godára štýlovo, no jeho hudba má niečo zo zanietenia Martinů a z nekonečnej priestorovosti skladby Tabula rasa Arvo Pärta. Godárova Partita (…) v tejto skvelej skladbe je použitý neodbytný motív s hypnotickým účinkom v dlhej, pomalej a mimoriadne krásnej poslednej časti. Predchádza jej Capriccio, ktoré prezrádza Godárovu záľubu vo vysokých polohách tympanov, aj to, že v písaní sláčikových partov je mimoriadne zručný.

Concerto grosso je určené pre skromnejšie obsadenie 12 sláčikových nástrojov a čembala. Nezdalo sa mi až také pôsobivé ako Partita, no je to veľmi vďačná skladba. (…) Netuším, prečo si Opus vybral na túto nahrávku anglického dirigenta, no som tomu rád: predvedenia sú naozaj pôsobivé a Parrottove zaobchádzanie s Godárovými dlhými pomalými časťami je mimoriadne. Rád by som od tohto skladateľa počul viac.

(NS, CD REVIEW Magazine; január 1991, o CD Concerto Grosso, Partita)

…jeho hudba je zneklidňující, motorická i napjatá až k výbuchu – jako doba, v níž žijeme. Godár tu dokázal vtisknout hlubší význam svým gradačním vlnám i tichu…

((kit), Lidová demokracie, 2. 11. 1989, o Dariačanginom sade)

(…) Hudba ma fascinovala, v skladbe znejú iba dva hudobné nástroje, ale mal som dojem, že hrá celý orchester…

(povedal Libor Vaculík, interview Nina Littschauerová, Smena, 19. 4. 1989, o Sonáte na pamäť V. Šklovského)

Godár vášnivo oslovuje hudbou, ktorá je plná kontrastov – od brutality po najjemnejšiu lyriku. Pestrý a bohatý zvukový aparát diela slúži k účinnejšiemu rezonovaniu priam vizuálnych, myšlienkovo pestrých pochodov. Táto hudba je ľudská rozmermi, silou, ambíciami, hlboko citovými hnutiami. (…) Jeho hudba by rada doviedla človeka k poznaniu pravých hodnôt, výšok i hĺbok života a tým – azda i onoho mýtického (či prostého?) šťastia.

(Terézia Ursínyová, Nové slovo, 4. 2. 1988, o Dariačanginom sade)

Jeho dielo zaujme silnou a neopakovateľnou výpoveďou, programovosťou – jednotlivé subštruktúry diela skutočne vedia v poslucháčovi vyvolať obrazové predstavy – aj svojou jednoliatou architektonickou klenbou. Godár sa prejavil znovu ako silná skladateľská osobnosť. Akiste by dobre obstál aj v širšej medzinárodnej konkurencii.

(Miloslav Blahynka, Smena, 21. 1. 1988, o Dariačanginom sade)

(…) Godárova hudba sa pohybuje po súradniciach času minulého, prítomného a snáď tak trochu i budúceho. Táto kreatívna nadčasovosť prebásnená v jeho hudbe sa nesyntetizuje len preto, aby sa vracala do minulosti, ale hlavne aby nastolila nové otázky, nové pochybnosti, aby obnažila krehkú krásu hudby, aby súčasnosť vytrhla z nášho pocitu nehybnosti, aby ju ukázala ako posúvajúci sa prechodný most vedúci z minulosti do budúcnosti.

(Igor Berger, Večerník, 16. 2. 1987, o Concerte grosse)

Slovami sa nedá vyjadriť to, čo vyvolalo predvedenie tejto silne pôsobiacej kompozície v Klariskách; čosi podobné nevídať na komorných koncertoch. Nadšené publikum absolútne spontánne vyjadrovalo súhlas s tým, čo práve počulo, Klariskami sa niesol enormne dlhý aplauz, ozávalo sa „bravo“. V. Godár opäť dokázal, že akokoľvek striktne chápaná konštrukcia sa dá naplniť hudobným obsahom nespreneverujúcim sa prvoradej funkcii každého umeleckého druhu – komunikatívnosti. Mladý skladateľ sa vydal v súčasnosti ešte tŕnistou cestou, no každým svojím opusom dokazuje, že sa bezpečne zaradil medzi vedúce osobnosti našej hudobnej kultúry.

(Igor Javorský, Hudobný život, 13. 10. 1986, o Sonáte na pamäť V. Šklovského pre violončelo a klavír)

Najväčší aplauz zožal najmladší; ba boli to takmer ovácie. A to je výborné, najmä pre slovenskú hudbu, veď roky sa väčšine zdala disonantná, tažká a všelijaká iná, len nie pekná a na počúvanie. Teraz došlo k ostrému štýlovému zlomu a Godár je v duchu novej estetickej iniciatívy okrem iného aj páčivý. Inšpirovaný a príťažlivý. Jeho Sonáta na pamäť V. Šklovského pre violončelo a klavír je – povedané jedným slovom – DOBRÁ HUDBA.

(Igor Podracký, Večerník 22. 7. 1986, o Sonáte na pamäť V. Šklovského pre violončelo a klavír)

(…) na tú najvyššiu priečku by som predsa len postavil Godárov Talizman, nokturno pre husle, violončelo a klavír. Je to dielo výnimočné, obdarené veľkou záplavou fantazijnosti, emocionality a hudobnej krásy. (…) Talizman je víťazstvo hudby nad konštrukciou. Godár je neopakovateľný vo svojej jednoduchosti, úprimnosti a to nedokázal len svojím Talizmanom, ale i Partitou, Ricercarom a ďalšími dielami.

(Igor Berger, Nové slovo, príloha Nedeľa, 7. 3. 1985, o Talizmane)

Nepochybne najzávažnejšou skladbou sa predstavil Vladimír Godár. Jeho Ricercar, stvárnený Jozefom Kopelmanom, Petrom Hamarom, Jurajom Alexandrom a Gabikou Csörgöovou je nielen kompozične originálne zvládnutý, ale tiež od prvej po poslednú notu preplnený vnútorným napätím, silokrivkou skutočnej umeleckej výpovede. Azda skutočnosť, že autor po vzore starých majstrov stavia celé tkanivo z jediného stavebného prvku – malej tercie, spôsobila udivujúcu zovretosť Ricercaru. Ponad ňu sa však dostáva k slovu sýta hudobná emocionalita: a takéto spojenie sa darí len naozaj talentovaným skladateľom.

(ip, Večerník 11. 5. 1982, o Ricercare)

Na začiatok stránky